JUDÁŠ IŠKARIOTSKÝ

            Podľa tradície Judáš pochádzal z judského mesta Kariot, ktoré leží 19 km na juh od Hebronu. Na mesto Kariot poukazuje aj jeho meno „muž z Kariotu“ (hebrejské slovko „iš“ znamená muž). Judáš bol jediným Judejčanom medzi apoštolmi. Podľa rabínskej terminológie jediný „čistý Žid“ medzi „nečistými Galilejčanmi“.
            Niektorí filológovia odvodzujú priezvisko Iškariotský od iš-sicarius, čo znamená, že bol sikariom – ozbrojencom s krátkou dýkou. To by predpokladalo jeho príslušnosť k hnutiu zelótov („horlivcov“), ktoré sa silne pridŕžalo Mojžišovho Zákona, a zároveň malo výrazné politické zafarbenie. Zelóti nesúhlasili s nadvládou cudzích národov nad Izraelom. Otvorene hlásali ozbrojený boj, čím sa ich postoj líšil od postoja náboženských vodcov Izraela - farizejov, ktorí viac verili v oslobodenie Izraela prostredníctvom Božieho zásahu.

            Medzi apoštolmi bol Judáš poverený funkciou pokladníka. Môže nás to prekvapiť - Matúšovi, ktorý bol bývalým mýtnikom, by starostlivosť o peniaze prináležala lepšie.     

            Keď počas Veľkej noci - po nasýtení päťtisíc ľudí - chcel nadšený zástup urobiť Ježiša kráľom, nastala slávnostná chvíľa aj pre Judáša. Konečne prišlo to, na čo čakal. No vzápätí dostal studenú sprchu na svoju horúcu hlavu. Ježiš nielenže prekazil, aby ho urobili kráľom, ale vo svojej veľkej reči okrem iného povedal: „Ja som chlieb života. Chlieb, ktorý ja dám, je moje telo, ktoré vydám za život sveta. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život.“ (Jn 6,51-54) To boli pre Judáša strašné slová. Bol natoľko dôvtipný, že chápal, že Ježiš nehovorí o materiálnom jedení tela a pití krvi a že namiesto o kráľovstve, ktoré si Judáš vysníval, hovorí o svojej smrti. Predpoveď o smrti opakoval Ježiš trikrát a zakaždým bol viac konkrétny.
            Ježiš dobre videl do Judášovej zmietanej duše, a preto na konci reči, kedy hovoril o svojom tele a krvi, poznamenal pred všetkými: „Jeden z vás je diabol!“ (Jn 6,70)

MOTÍVY JUDÁŠOVEJ ZRADY

            Motív Judášovej zrady ostáva záhadou. Evanjelisti síce píšu, že za svoj skutok dostal peniaze, ale je nepravdepodobné, že by tie boli motívom zrady. Keby chcel skutok spáchať pre peniaze, nemohol mu stačiť taký nízky obnos, konkrétne desatina toho, čo stála nardová masť, ktorou Mária pomazala Ježiša v Betánii.
            Vo výraze „satan vošiel doňho“ si nepredstavujme nejaké náhle vniknutie. Aj vnikanie diabla má svoje stupne, rovnako ako svoje stupne má aj vnikanie Ducha Svätého.

            Jedným z predpokladaných motívov Judášovej zrady je jeho strach. Vedel, že veľkňazi sa chystajú zajať Ježiša a on sa mohol obávať, že sa neuspokoja iba s ním, ale zajmú aj ostatných apoštolov, ktorí Ježiša sprevádzali. Premožený strachom zradil, lebo si myslel, že zradou si zachráni život.

            Iná verzia hovorí o tom, že Judáš veril Ježišovi. A že mu veril až priveľmi. Natoľko bol presvedčený o ňom ako o Mesiášovi, že ho chcel vydaním do rúk súdu prinútiť, aby sa konečne ako Mesiáš prejavil. 

JUDÁŠOV TRAGICKÝ KONIEC

            V spisoch cirkevných otcov nachádzame v porovnaní s evanjeliami rozpracovanejší obraz o Judášovi. Najznámejšia je správa prvokresťanského biskupa Papiáša z Hierapola, ktorý píše: „Judáš nezomrel obesením, ale prežil, pretože bol zvesený skôr, ako sa udusil. Potom kráčal týmto svetom ako príklad bezbožnosti. Jeho celé telo veľmi opuchlo a po mnohých trestoch a trápeniach zomrel na vlastnom poli, ktoré sa od smradu stalo púšťou a neobývaným miestom až dodnes.“
            Táto verzia je v súlade s oboma novozákonnými správami o Judášovi - správou z Matúšovho evanjelia, že Judáš sa obesil i správou zo Skutkov apoštolov, kde sa hovorí: „spadol dolu, rozpukol sa a vyšli z neho všetky vnútornosti.“ (Sk 1,18) Je možné, že Judáš sa obesil, padol na zem, pričom sa mu otvorilo brucho, ale tento pád prežil.
            Podľa inej, jeruzalemskej tradície Judáš zomrel krátko po Ježišovej smrti.
            Hriech samovraždy sa v Starom Zákone spomína iba u štyroch postáv: u kráľa Saula a jeho zbrojnoša, u Achitofela - zradcu Dávida a u kráľa Zamriho.

            Judáš bol podľa ranokresťanskej tradície pochovaný na Hrnčiarovom poli. Toto pole kúpili veľkňazi za peniaze, ktoré Judáš odhodil v chráme. Bolo nazvané Poľom krvi a malo slúžiť na pochovávanie cudzincov. (Mt 27,7) „Jeho hlina na nič nebola dobrá, len na hrnce a pre mŕtvoly „nečistých a vydedencov“. Z tradície sa tiež prekvapivo dozvedáme, že Judáš bol pôvodným povolaním hrnčiar.
            V hlbšom význame sa v odhodení špinavých peňazí v chráme splnilo proroctvo Zachariáša o hrnčiarovi a o mzde: „Odvážili mi mzdu, tridsať strieborných. Pán mi povedal: ,Hoď ju tvorcovi, tú nádhernú mzdu, na akú ma ocenili.´ Vzal som teda tridsať strieborných a hodil som ich v Pánovom dome...“(Zach 11,12-13)

RÔZNE POHĽADY NA JUDÁŠA

            Judáš vždy v ľuďoch vyvolával zmiešané pocity. Niektorí ho vášnivo nenávideli pre zradu, iní ho ľutovali ako človeka, ktorý si neuvedomoval, čoho sa dopúšťa.
            Spisy starých cirkevných otcov svedčia o tom, že už prvotná Cirkev odsudzovala Judášov skutok zrady. Napr. v Polykarpovom umučení z 2.st. sa píše, že tých, ktorí zradili, stihne podobný trest ako Judáša. Judáš v ranej Cirkvi je už prototypom zradcu a udavača.
            V apokryfnej literatúre je postoj k Judášovi zmierlivejší. Napr. v jednom zo spisov z 2.st. Peter vystupuje proti diablovi a viní ho za opantanie Judáša: „Ty si donútil môjho spoluučeníka a spoluapoštola Judáša k bezbožnému konaniu, aby zradil nášho Pána Ježiša Krista.“ Z tohto zdroja sa nedozvedáme nič o ďalšom osude Judáša, no zdá sa, že v očiach učeníkov je znova rehabilitovaný a nanovo patrí k skupine Dvanástich. Zodpovednosť za jeho skutok je pripísaná diablovi, čím je oslabené slobodné rozhodnutie Judáša.

            Mnohých ľudí zaujíma otázka, či je Judáš zatratený alebo nie. Tajomstvo Judášovho večného osudu sa zamotáva, keď sa z evanjelií dozvedáme, že „ľútosťou pohnutý vrátil tridsať strieborných veľkňazom a starším so slovami: „Zhrešil som, lebo som zradil nevinnú krv“. Aj keď „odišiel a potom sa šiel obesiť“, nám neprislúcha hodnotiť jeho čin a tak nahrádzať nekonečné Božie milosrdenstvo a spravodlivosť. (Benedikt XVI.)

            Keď myslíme na negatívnu úlohu, ktorú zohral Judáš, musíme ju zaradiť do vyššieho riadenia udalostí zo strany Boha. Vo svojom tajomnom pláne spásy Boh prijal Judášov neospravedlniteľný čin ako príležitosť úplne darovať Syna na vykúpenie sveta. (Benedikt XVI.) 

            Fakt, že Boh Judášov skutok zrady použil na vyšší cieľ však neznamená, že Judáš bol iba bábkou v rukách Božej vôle. Svoje rozhodnutie učinil sám.

            Pred prílišnou kritikou Judášovej osoby varujú teológovia vychádzajúci z reformačného učenia Sola gratia. Podľa tohto učenia Božia milosť nie je ohraničená, a preto človek nemá právo rozhodovať o spáse iných. Súd patrí Kristovi. Judáš zradil, ale zradili i ostatní, ktorí sa rozpŕchli a tak zapreli Ježiša. Zlo Judáša ostáva, ale milosť Božia trvá a týka sa všetkých. Navyše, Judášova vina sa môže chápať ako kolektívna vina. (Karl Barth)

            Slová Ježiša „lepšie by bolo preňho, keby sa ten človek nenarodil“ nám znejú ako odsúdenie Judáša. Pravdepodobne však ide iba o židovskú frázu, ktorá neznamená zákonite vyslovenie verdiktu zatratenia.

            Postojme chvíľu nad hrobom Judáša. Postojme a neodsudzujme. Spomeňme si pritom na starenku z Dostojevského: keď ju našli kľačať a modliť sa, opýtali sa jej, za koho sa modlí. A ona odpovedala: „Za diabla.“ Vysmiali sa jej, ale ona zbožne odpovedala: „Za toho chudáka sa nik nepomodlí.“
            Nesúďme Judáša. Je nešťastnou záhadnou postavou, ktorá vysoko rúbala a hlboko padla. Či mu Boh odpustí, nechajme to na Boha! A myslime pritom na márnotratného syna. (Samuel Štefan Osuský)

(zdroje: Benedikt XVI.: Apoštoli a prví učeníci Ježiša Krista, kolektív autorov: Komentáre k Novému Zákonu – Marek, G. Papini: Život Krista, S. Š. Osuský: Galéria postáv Novej Zmluvy)